Je už dávno známe, že oblasť v blízkosti centra našej galaxie (Mliečnej dráhy) je "búrlivé miesto" (pozri napríklad posledný objav o druhej čiernej diere). Okolo jadra galaxie víria obrovské prachové mračná, ktoré z času na čas sa zhustnú a z ich hmoty za relatívne krátku dobu vzniknú milióny hviezd.. Antony Strak a jeho kolegovia z Harvard-Smithsonian Center for Astrophysics a jeho kolegovia urobili detailnejšie pozorovanie tejtoo oblasti a podrobne zmapovali rozloženie prachových mračien, ako aj ich štruktúru. O svojich výsledkoch referovali v The Astrophysical Journal Letters (10-ho októbra).
Podľa ich pozorovaní dochádza k reťazovej tvorbe hviezd v prstencovom pásme, ktorého vnútorný okraj má len 500 svetelných rokov od stredu centra Mliečnej dráhy. V tejto oblasti sa pomaly hromadí hmota, ktorá keď dosiahne určitú kritickú hustotu, začne padať do jadra galaxie. Pri tomto páde dôjde k tak obrovskému stlačeniu prašných mračien, že sa odštartuje hviezdotvorný proces.
Podľa názoru odborníkov je momentálna hustota mračien blízka ku kritickej hodnote a nasledujúca búrlivá etapa tvorby hviezd začne najneskôr o 10 miliónov rokov (čo môže byť aj podstatne skôr). Podľa ich odhadov, v okolí jadra galaxie víri momentálne prach s celkovou hmotnosťou okolo 30 miliónov hmotností nášho Slnka, čo je 10 násobok hmotnosti supermasívnej čiernej diery tvoriacu jadro Mliečnej dráhy (jej hmotnosť sa odhaduje na 3 milióny hmotností Slnka).
Teoretické výpočty ukazujú, že čierna diera bude neschopná pohltiť nápor tak obrovskej hmoty a preto z väčšej časti mračien sa vytvoria milióny nových hviezd. Väčšiu časť zvyšku materiálu čierna diera a výbuchy rodiacich sa hviezd vystrelí v smere osi galaxie, ktorá je kolmá na rovinu galaxie (ekliptiku). Túto situáciu znázorňuje predstava umelca na obrázku vyššie. Klepnutím na obrázok môžete pozrieť skutočný prúd v inej galaxii (NGC 4261).
V takomto prostredí si nedokážeme predstaviť vznik ani udržanie života vo forme, ktorú poznáme. Najnovšie členy novej generácie hviezd (vznikajúcich pri tejto búrlivej tvorbe) budú mať príliš veľké hmotnosti a premenia sa v supernovy v priebehu niekoľkých miliónov rokov (naše Slnko má odhadom niečo okolo 5-6 miliárd rokov). Pri takom výbuchu zaplavia svoje okolie smrteľným žiarením a ich intenzita môže na krátku dobu prekonať aj intenzitu všetkých ostatných hviezd v galaxii (ich spoločnú intenzitu). Takéto "záblesky" bude možné na Zemi pozorovať aj voľným okom, dokonca aj za jasného dňa, za predpokladu, že bude niekto, kto také pozorovanie bude môcť dajme tomu o desať miliónov rokov robiť (je málo pravdepodobné, že tento pozorovateľ by sa podobal dnešnému človekovi - stačí si uvedomiť že k oddeleniu našej vývojovej vetve od ľudoopov nastal približne pred dvomi miliónmi rokov).
Naša Zem a slnečná sústava sa nachádza dostatočne ďaleko od centra galaxie (30 000 svetelných rokov), preto dopad na pozemské podmienky by nemali byť drastické. Tento objav umožnili nový teleskop pracujúci na Antarktíde (Antarctic Submillimeter Telescope and Remote Observatory (AST/RO)). Je to jediný teleskop shcopný vykonávať širokouhlé pozorovania v submilimetrovom pásme.

-AT-