Späť -- Úvodná stránka
-- Ďalší >
Obrázok ukazuje tzv. Reinerovu gama formáciu, úplne plochý terén, ktorý pozostáva zo svetlejšej látky na pozadí tmavej
pôdy Mesiaca, mora. Stred obrázku je zameraný na 57.8° západnej dĺžky a 8.1° severnej šírky Mesiaca,
v Oceanus Procellarum (Oceán búrok) na privrátenej strane Mesiaca, predstavujúc oblasť 30 x 60 kilometrov. Obrázok bol zhotovený
14-ho januára 2006 zo vzdialenosti 1599 až 1688 kilometrov (kliknutím na obrázok si môžete pozrieť animáciu zhotovenú
zo šiestich záberov). Jeden bod obrázku predstavuje oblasť 144 x 153 metrov.
Uznanie:
ESA,
ESA/Space-X (Space Exploration Institute),
ESA SMART-1 Project
To, čo na obrázku vyššie je udivujúce, je dojem vírenia smotany v čiernej káve. Samozrejme rozmery sú podstatne iné a
iné sú aj podmienky a iný je aj materiál ... jednoducho, je to niečo úplne iné. Čo to vlastne je? Nikto to s istotou nevie
a to napriek tomu, že sa študuje už vyše 40 rokov. Oblasť a útvar sa nazýva Reinerovo Gama, nakoľko pri otočení obrázku
o 90° pripomína svetlá oblasť symbol gama.
Na prvý pohľad pripomína Reinerovo Gama kráter a skutočne sa astronómovia domnievali, že sa jedná o kráter, než
v roku 1966 sonda Lunar Orbiter II (a tiež rusky Sond 7) nezistila, že sa jedná o naprosto plochý terén a vôbec sa
nejedná o kráter. Nech je už svetlý útvar na tmavej pôde čokoľvek, kráter to nie je.
Na odvrátenej strane Mesiaca sa našli ďalšie podobné oblasti, tiež ono charakteristické vírenie "smotany v káve". Ležia
presne na opačnej strane ako mohutné stopy po dopade
v Mare Imbrium (More dažďov) a v Mare Orientale (More východu). Vyzerá to tak, že dopad na jednej strane mesiaca spôsobuje
zvírenie na druhej strane, nikto to nevie vysvetliť prečo by to tak malo byť.
Mapa intenzity magnetického poľa oblasti Renierovej Gamy. Poďakovanie: NASA, Lunar Prospector.
|
Záhada ožila, keď v roku 1972 sa zistilo, že zvírenia sú zmagnetizované. Tento objav (podobne tomu, ako to už vo vede
často býva) bol náhodný. Cieľom výskumu bolo sledovať magnetické pole Zeme, ktoré sa pod náporom toku elektricky nabitých
častíc zo Slnka sa ohýba, nadobúda tvar cibule s dlhou stonkou (smerujúcou od Slnka do tiene Zeme). O tomto poli
a jeho tvare i vlastnostiach pred letom Apolo a výskumných sond sa vedelo dosť málo. V snahe sledovať magnetické pole Zeme
boli skonštruované dve malé sondy, ktoré mali merať magnetické pole Zeme na obežnej dráhe okolo Mesiaca, nakoľko Mesiac raz
za 28 dní preletí cez magnetický chvost Zeme. Malé sondy boli na obežné dráhy dopravené posádkou Apolo 15 (1971)
a Apolo 16 (1972). Stlačením gombíka sa sondy odpútali od Apolo a začali zbierať údaje o magnetickom chvoste Zeme.
Zistilo sa toho hodne, ale ešte viac o Mesiaci. Sondy leteli len okolo 100 kilometrov nad povrchom Mesiaca a
z času na čas prelietali nad oblasťami s vlastným magnetickým poľom. Kôra Mesiaca bola na niektorých miestach
zmagnetizované. Ich intenzita bola malá, okolo pár sto nT (nano Tesla), tj. dosť slabé v porovnaní
s intenzitou magnetického poľa Zeme na povrchu (30 tisíc nT). Aby nedošlo k omylu, Mesiac nemá vlastné magnetické
pole, podľa toho, čo o tom vieme, k tomu by potreboval Mesiac mať tekuté jadro, ako Zem a všetko poukazuje na to, že
také jadro Mesiac nemá. Tieto magnetické anomálie sú viazané na relatívne malé, málo rozsiahle oblasti
povrchu, zďaleka nezahaľujú celý Mesiac.
Najsilnejšie polia sa nachádzali v okolí spomínaných mesačných zvírení povrchu. Domnieva sa, že tieto magnetické vlastnosti
by mohli byť kľúčom k pochopeniu pôvodu mesačných zvírení povrchu.
Pred štyrmi miliardami rokov mal mesiac ešte tekuté jadro a tiež ho obklopovalo vlastné, globálne (celý
Mesiac zahaľujúce) magnetické pole. Potom sa mohlo stať, že pri náraze väčšieho asteroidu v mieste dopadu
vznikla elektricky vodivá plazma, ktorá (ako to vidíme v prípade slnečnej aktivity) je schopná vytlačiť
i stlačiť globálne magnetické pole Mesiaca. Tak, ako sa plazma vo forme šokovej vlny šírila, magnetické pole
bolo dočasne odviate na opačnú stranu Mesiaca (a tam aj adekvátne zosilnelo), ako keď chytíte niekoho za pačesy, tak sa
magnetické siločiary skoncentrovali na krátku dobu na opačnej strane nárazu. Magnetické siločiary v týchto miestach
čiastočne uviazli a zostali uväznené v horninách aj po vychladnutí tekutej magmy Mesiaca. V skutočnosti je to vysvetlením
prítomnosti farebných zvírení, lebo prevláda presvedčenie, že tmavá farba povrchu Mesiaca je spôsobená
dlhodobým intenzívnym ožarovaním časticami prichádzajúcimi zo Slnka. Oblasti, ktoré vlastnia svoje magnetické štíty,
odolávajú tomuto kozmickému žiareniu a pôda pod týmito štítmi je menej exponovaná a preto aj svetlejšia.
Ak tomu tak, je, tak farebné zvírenia sú "tieňom" miestnych magnetických polí nad nimi.
Nech také vysvetlenie znie už akokoľvek vierohodne, je tu jeden problém. V prípade dvoch spomínaných zvírení
je na opačnej strane skutočne miesto poukazujúce na dopad mohutného asteroidu, alebo iného telesa, tak v jenom
prípade tomu tak nie je, je to práve Reinerova oblasť Gama. Uvedené vysvetlenie samozrejme nie je jediné možné
(pripúšťa sa aj scenár, kde zvírenia boli spôsobené kométami, ale je potom podozrivá korelácia mohutných stôp
dopadu na presne opačnej strane).
Ďalšie výsledky a očakávajú až po roku 2008 sa budú tieto oblasti študovať pomocou novej sondy LRO
(Lunar Reconnaissance Orbiter). Tieto oblasti môžu byť mimoriadne dôležité pre prípadne pozemské posádky vysadené
na dlhodobý pobyt na Mesiaci. Tieto posádky sa budú musieť proti kozmickému žiareniu brániť a dodatočné ochranné
magnetické polia túto ochranu len vylepšujú.
Ako sa vysvetľuje veľmi tmavý povrch Mesiaca?
Odpoveď:
Predpokladá sa, že neustále bombardovanie povrchu kozmickým žiarením a elementárnymi časticami zo slnečného vetra
povrch stmavne.
.
-AT-
< Späť -- Úvodná stránka
-- Ďalší >
Zvírený povrch Mesiaca a magnetické anomálie.
