Objekty s veľkou vlnovou dĺžkou sú analogické basketbalovým loptám z príbehu o jaskyni; nedávajú priveľa informácií o veci, do ktorých narážajú. Objekty s krátkou vlnovou dĺžkou sú ako hracie guličky. Podávajú celkom detailné informácie o tom, do čoho narazia. Čím je vlnová dĺžka sondy kratšia, tým viac informácií dokáže podať o terčíku.

Dobrým príkladom vlnovej dĺžky a rozlíšenia je plavecký bazén. Majme plaváreň s vlnami, ktoré sú od seba vzdialené jeden meter (1 metrová vlnová dĺžka). Ak budete vo vode držať palicu, tak vlny palicu "obtečú", lebo jednometrové vlny nebudú ovplyvnené tak malým terčíkom akým je palica.

Všetky častice majú vlnové vlastnosti. Ak častice použijeme ako sondy, potrebujeme častice s čo najkratšími vlnovými dĺžkmi, aby sme obdržali podrobné informácie o malých objektoch. Pravidlo ohmatávania znie zhruba nasledovne: Častica môže rozlíšiť len také malé objekty, akú má ona sama vlnovú dĺžku. Ak majú byť skúmané menšie detaily, tak sa musí vlnová dĺžka skrátiť.

Toto bolo jedno veľmi zjednodušené vysvetlenie zložitého správania vecí. Lepšie vysvetlenie si vyžaduje podstatne viac matematiky, než sme tomu ochotní venovať.