Sestry z Plejád prinášajú prekvapenie.
Poďakovanie: ESA Hubble Space Telescope JPL, NASA

Analýzou obrázku vyššie, zhotoveného Hubblovým vesmírnym teleskopom (HST), vedci sa pokúsili rozlúštiť záhadu týkajúcej sa presnej vzdialenosti kopy hviezd nazývaných Plejády.

Plejády pomenované pravdepodobne na základe grézkej mytológie, aj keď je táto otázka veľmi komplikované, nakoľko jednotlivé hviezdy sú pomenované po mytologických osobách nesúvisiacich s týmto názvom. Dochádza v pomenovaniach najpravdepodobnejšie k prelínaniu rôznych kultúr, ktoré sa zaoberali s pozorovaním hviezd.
Podľa gréckej mytológie boli Plejády sestry (presnejšie sedem sestier), dcéry Atlasa a Pleione a polovičnými sestrami Hyád, ktorých matkou bola Æthra (doslovne jasná obloha, teda odlišná Æthra než matka Thesea - známeho pravdepodobne z filmu Boj Titánov). Pleione aj Æthra boli Oceanidky, dcérou Oceana a Tethys, titánmi, ktorí vládli nad vonkajšími moriami, než boli vymenené Poseidónom. Atlas viedol boj s bohmi a bol porazení Diom (Zeus) a odsúdenie na nesenie nebies na svojich ramenách. Plejády boli nymphy, vychovávané Artemisom ako aj sedem Hyád, spoločne nazývané Atlantides, Dodonides a Nysiades. Vychovávali nezletilého Baccha (Bacchus). Hesperidy (nymphy západu a možno tiež Atlasove dcéry) nepatrili medzi ne a boli len tri, ktoré obývali ovocné záhrady Hery.

Plejady sú
Alcyone alebo Halcyone (kráľovná búrok)
Asterope alebo Sterope (blesk)
Celæno (hnedá v tvári)
Electra alebo Eleckra (žiara)
Maia (veľká matka)
Merope (smrteľná)
Taygete alebo Taygeta (s dlhým krkom)

Legenda
Jedného dňa, veľký lovec Orion uvidel prechádzať sa Plejády a zaľúbil sa do nich. Sedem rokov ich prenasledoval, kým Zeus vypočul modlitby sestier a premenil ich pravdepodobne v holubice a ukryl ich nad hviezdy. Neskôr, keď Orion bol zabitý, bol vynesený do nebies za Plejády, aby legenda bola zaznamenaná na veky.
Podrobnosti a ďalšie detaily ako aj povedomosť o tom, koľko záhad a neistôt sa v legendách skrýva, môžete nájsť na tejto stránke s ďalšími odkazmi.

Vráťme sa k problematike, ktorá trápila astronómov od roku 1997, keď Európska vesmírna agentúra (ESA) vypustila na obežnú dráhu satelit Hipparcos. Nový satelit určil, že vzdialenosť plejád od zeme je približne o desať percent menšia, než sa domnievali dovtedy. Vzdialenosť nie príliš ďalekých hviezd sa určuje pomocou ich zdanlivého pohybu na pozadí veľmi vzdialených hviezd. Tento zdanlivý pohyb je spôsobený tým, že satelit obieha okolo Zeme ale súčasne obieha aj okolo Slnka. Podobný efekt môžete spozorovať aj sami, keď sa hýbete zo strany na stranu, pričom sa pozeráte do krajiny. Bližšie predmety (domy) sa budú pohybovať na pozadí horizontu.
Pokiaľ by bolo meranie Hipparcosu dobré, potom hviezdy plejád sú zvláštne, lebo svietia menej intenzívne, než, ako hviezdy typu nášho Slnka. To by zmenilo naše základné chápanie činnosti hviezd.
Merania vykonané pomocou HST však ukázali, že Pleiády sú od nás vo vzdialenosti 440 svetelných rokov, čo v podstate zodpovedá starším údajom a vyvracia výsledok merania Hipparcosu, ktorý je o 40 svetelných rokov menšia. Výsledky HST boli uverejnené 1-ho júna tohoto roku. Hubblov výsledok je v súlade s meraniami, ktoré boli vykonané pomocou pozemských observatórií (Palomar na Mt. Wilson) a ktoré udávajú vzdialenosť v rozpätí 434 až 446 svetelných rokov.

Metóda paralaxy je založená na tom, že pri jednom obehu okolo Slnka (dvojica obrázkov vľavo) sa blízka hviezda zdanlivo posúva na pozadí vzdialených hviezd (obrázky pozorovaný zo Zeme vpravo). Pohyb si môžete namodelovať pomocou apletu dostupného na stránke Terryho Hertera (vyžaduje povolenie podpory JAVA pre browser - bežne to býva povolené).

Bádanie nad rozdielnymi výsledkami v určení vzdialenosti Plejád je viac než puntičkárstvom. Astronómovia totiž majú jedinú priamu metódu na meranie vzdialenosti hviezd a táto metóda sa nazýva metódou paralaxy (na vysvetlenie pozri obrázky). Použitím teleskopov je možné touto metódou určiť vzdialenosti len do 500 svetelných rokov (pre porovnanie, mi sa nachádzame od centra Mliečnej dráhy asi na 30 000 svetelných rokov a 20 000 svetelných rokov od jeho okraja). Ostatné vzdialenosti sa musia určiť nepriamymi metódami. Tieto nepriame metódy sú založené na porovnávaní jasu vzdialených hviezd s jasom blízkych hviezd (so známou vzdialenosťou) rovnakého typu, pričom sa vychádza z predpokladu, že intenzita žiarenia rovnakého typu hviezd je rovnaká. Pomocou hviezd, ktorých vzdialenosť poznáme z priamych meraní (blízke hviezdy) je možné zhotoviť pomocné merítko na meranie vzdialenosti vzdialených hviezd.
Pomocou vzdialených hviezd vieme potom určiť aj vzdialenosti supernov, ktoré poslúžia na zhotovenie ďalších pomocných merítok na určenie susedných a ostatných galaxií, v ktorých tiež vybuchujú supernovy. Supernovy slúžia ako sviečky, míľniky na určenie veľmi vzdialených objektov. Na túto metódu sa potom napája metóda červeného posunu využívajúca predstavu rovnomerne sa rozpínajúceho vesmíru. V rovnomerne sa rozpínajúcom vesmíre sa dá z rýchlosti, s ktorou sa objekt (napr. kvazary) vzďaľuje, určiť jeho vzdialenosť.

Pre uspokojenie našej predstavivosti, Hubblov prístroj na meranie paralaxy je tak presný, že keby ľudské oko bolo schopné rozpoznať tak malé odchýlky v polohe, tak by bolo schopné na vzdialenosť 25 kilometrov uvidieť mravenca.

Hipparcos bol navrhnutý a vypustený za účelom presného merania polohy hviezd, aby boli eliminované chyby pozemských observatórií, ktorých zdrojom je ohyb svetla v atmosfére Zeme. Momentálne sa vedci púšťajú za hľadaním zdroja systematickej chyby, ktorá spôsobila nepresné výsledky Hipparcosu.

-AT-