Erupcia sopky Pele na Jupiterovom Mesiaci Io
Poďakovanie: (NASA/USGS)

Mesiace, ktoré prežijú slapové sily materskej planéty, v tomto prípade Jupiteru, môžu byť týmito silami stále silne formované. Io je geologicky jedným z najaktívnejších Jupiterových mesiacov a z objektov v slnečnej sústave vôbec. Io je "týrané" z jednej strany Jupiterom, z vonkajšej strany zase veľkými mesiacmi (napr. Europa, Callisto, Ganymedes). Slapové sily z jednej i druhej strany naťahujú i stláčajú vnútrajšok Io, čo zapríčiňuje neustále dvíhanie a pád pevného povrchu. Tieto výkyvy sú rádovo okolo 100 metrov, čo je ohromujúce číslo, keď si uvedomíme, že na Zemi sa prejavujú účinky Mesiaca len rádovo v milimetroch. Príliv a odliv morí a oceánov na Zemi je dôsledkom slapových síl, ale výška prílivových vĺn je určená profilom podmorského dna (v dôsledku čoho aj spomínaný malí efekt vyvoláva niekoľko metrové prílivové vlny).
V prípade mesiaca Io spôsobujú spomínané mohutné pohyby pevnej kôry produkciu veľkého množstva tepla vznikajúceho vnútorným trením v kôre. Uvoľňované teplo napája mohutnú vulkanickú činnosť a zlomy, ktoré vznikajú na tomto mesiaci.

Galileo Galilei pozoroval 7-ho januára 1610 tri malé sveteľné body v blízkosti Jupiteru, skoro v jednej línii. Ďalší večer zistil, že tieto "hviezdy" sa pohybujú v špatnom smere, čo upútalo svoju pozornosť. Galileo sa venoval pozorovaniu "hviezd" a Jupiteru celý nasledujúci týždeň. 11-ho januára sa objavila ďalšia, štvrtá "hviezda" (Ganymedes). V priebehu týždňa Galileo zistil, že "hviezdy" neopúšťajú blízkosť Jupiteru, aj keď ten sa posúva po oblohe na pozadí skutočných hviezd. Viditeľne sa pohybovala štvorica sveteľných bodov spolu s Jupiterom. Záverom Galileo určil, že to, čo pozoroval neboli hviezdy, ale planetárne telesá, ktoré sa pohybovali spolu s Jupiterom, obiehali okolo Jupiteru. Tieto pozorovania poskytovali dôkaz Koperníkovej kacírskej myšlienky, že v slnečnej sústave nie každé teleso sa pohybuje okolo Zeme.

Mesiace Jupiteru hrali dôležitú úlohu aj pri zistení rýchlosti svetla, keď dánsky astronóm Ole Romer bol schopný v roku 1676 pomocou zatmení mesiacov Jupiteru (tým, že vstúpili do tiene Jupiteru).

Ďalší objav spojený s mesiacmi Jupiteru učinil Laplace (Pierre-Simon de Laplace), keď v roku 1700, keď zistil, že doba obehu mesiacov Io, Europa a Ganymedes je skoro v perfektnom pomere 1:2:4, čo dláždilo cestu k prvému odhadu hmotnosti satelitov (s relatívnou presnosťou až 20%) v roku 1920(!). Prvé presné meranie hmotnosti satelitov vykonali vesmírne sondy prelietajúce okolo Jupiteru a jeho systému mesiacov. Z týchto presných údajov sa stanovila priemerná hustota Io (3,5 g/cm³), Europy (3,0 g/cm³), Ganymeda (1.9 g/cm³) a Callisto (1,8 g/cm³).

-AT-