Katedra fyziky FPV UKF v Nitre

Predstava umelca o záblesku šíriaceho sa z SGR 1806-20 a jeho dopad na vrchnú atmosféru Zeme. Kliknutím na obrázok si môžete pozrieť animáciu (MPEG - 1,9 MB). Umelcova predstava v niektorých rysoch veľmi pripomína tzv. röntgenovské echo is svetelnú ozvenu, o ktorej sme písali dávnejšie Poďakovanie: NASA
Poďakovanie: ESA, Mars Express

27-ho decembra 2004 zaznamenali astronomické prístroje skúmajúce oblohu mimoriadne silný záblesk svetla z Mliečnej dráhy . Záblesk bol tak silný, že sa odrazil od povrchu Mesiaca a osvetlil aj hornú vrstvu atmosféry. Záblesk bol silnejší, než čokoľvek, čo doteraz bolo zaznamenané svojim pôvodom mimo slnečnú sústavu. Záblesk trval viac, než desať sekúnd.
Podľa zistení prišiel gigantický záblesk z povrchu veľmi zvláštnej neutrónovej hviezdy, nazývaného magnetár. Intenzita záblesku prevýšila intenzitu Mesiaca za úplnku aj všetky historicky známe záblesky hviezd - nutné dodať, že záblesk bol najintenzívnejší v oblasti gama-žiarenia (nespadá do viditeľnej oblasti svetla, preto by ste darmo očakávali oslňujúci viditeľný záblesk na nočnej oblohe).
Energetičnosť záblesku je šokujúca a môže vysvetľovať masové vyhynutia, ktoré sa v prehistórii Zeme odohrali niekoľko krát.
Za posledných 35 rokov boli registrované len dva podobne mohutné záblesky, ale aj tie boli 100 násobne slabšie, než ten zaznamenaný 27-ho decembra.
Zdrojom záblesku bola neutrónová hviezda s katalógovým označením SGR 1806-20 v súhvezdí Sagittarius, asi 50 tisíc svetelných rokov od Zeme. Podľa odhadov by podobne intenzívny výbuch do vzdialenosti 10 svetelných rokov dokázal by zničiť našu atmosféru a vymazať väčšinu života na Zemi. V takejto vzdialenosti, našťastie, nie je známy žiadny magnetár, ani iný potenciálny zdroj gigantických výbuchov energie.
Pozorovania v rádiovej časti spektra ukázali, že oblasť v blízkosti neutrónovej hviezdy je mimoriadne aktívna. Niekoľko dní po registrovaní záblesku bolo dobre pozorovateľné vyvrhnutie materiálu do okolitého priestoru.

Pozorovania v rádiovej časti spektra ukázali, že oblasť v blízkosti neutrónovej hviezdy je mimoriadne aktívna. Niekoľko dní po registrovaní záblesku bolo dobre pozorovateľné vyvrhnutie materiálu do okolitého priestoru. Animácia (MPEG 542 kB), ktorú si môžete pozrieť po kliknutí na obrázok zachytáva aktivitu obdobie od 7-ho po 20-tý deň po záblesku v rádiovej oblasti.
Poďakovanie: NRAO/CfA/Gaensler & Univ. of Hawaii

Čo je neutrónová hviezda a čo sa vlastne stalo?
Neutrónová hviezda je pozostatkom jadra hviezdy, ktorá vybuchla ako supernova. K týmto procesom dochádza po vyhorení paliva hviezdy. Rozumieme tým to, že postupným zlučovaním ľahkých jadier sa neustále uvoľňuje energia z týchto reakcií, kým jadrá sa nedostanú do blízkosti prvku železa.
Tieto reakcie prebiehajú vo valnej miere v jadre (stredná oblasť) hviezdy, kde teplota je najvyššia. Čím ťažšie prvky sa spájajú, tým vyššia teplota je potrebná. Tepelným pohybom jadrá prekonávajú svoju vzájomnú odpudivosť (v jadrách sú protóny s kladným elektrickým nábojom, čím sú ťažšie, tým viac ich tam je). Zlučovanie jadier ťažších ako železo už neprodukuje energiu. Hviezda, ktorá pôvodne bola len o niečo väčšie ako naše Slnko, tj. v priemere okolo milióna kilometrov, začne chladnúť a zmršťovať. Pri zmršťovaní sa uvoľňuje gravitačná energia podobne ako pri vodných elektrárňach. Hmota však nepadá z výšky sto metrov, ale z výšky stoviek tisíc kilometrov.
Uvolnená energia doslova rozpáli celú hmotu hviezdy, ktorá obsahuje smerom von od jadra aj ľahké prvky, dokonca nie málo (desiatky percent). Keď teplota uvolnená z gravitačného kolapsu dosiahne potrebnú teplotu aj na povrchu hviezdy, ľahké prvky sa dokážu zlúčiť. Kým naše Slnko spáli za rok približne jednu desať miliárdtinu svojich zásob, supernova spáli desiatky percent v priebehu niekoľkých sekúnd. Gigantický výbuch časť hviezdy rozhodí do okolitého priestoru, zvyšnú časť však sila výbuchu aj gravitácia stlačia do extrémne hustej hmoty, ktorá pozostáva skoro čisto z neutrónov (len skoro, lebo okolo jedného percenta sú prítomné ešte aj protóny a elektróny). Nazývame ho neutrónovou hviezdou. Silne rotuje, je má mimoriadne silné magnetické pole a napriek hmotnosti hviezdy, má priemer len okolo 20 kilometrov (to nie je preklep).
V Mliečnej dráhe sú milióny neutrónových hviezd. Niektoré z nich majú tak silné magnetické pole, že napriek svojim malým rozmerom by dokázali z Mesiaca vymazať pamäť všetkých počítačov na Zemi, vrátane aj ostatných magnetických pamäťových médií (napr. kreditných kariet).
Čo sa vlastne stalo? Na neutrónových hviezdach sa z času na čas odohrávajú procesy podobné zemetraseniu (nazvime hvezdotraseniu). Povrch neutrónových hviezd tvorí veľmi pevná kôra, kým jadro je v podstate supratekuté a pravdepodobne zmenšuje svoj objem. Rotujúce neutrónové hviezdy (pulzary) po "hvezdotrasoch" väčšinou zvyšujú svoju rotáciu, čo napovedá, že zmenšujú svoj rozmer - deje sa to skokom a je doprevádzané mohutnými gama zábleskmi. Pravdepodobne sa jednalo aj v tomto prípade o podobný proces.

-AT-

< Späť -- Úvodná stránka -- Ďalší >